Už od začiatku školského roka som bola ako na ihlách 24/7. Neustále som mala tendenciu myslieť na to že sa musím dostať na nejakú umeleckú výšku lebo ďalšia "normálna" škola by ma už asi zabila.

Mám za sebou gympel kde som neznášala každý jeden deň. Prvé dva roky tam sa niesli v znamení depresií, zdravotných problémov spôsobených zo stresu a iných pekných vecí. Ďalšie dva boli o niečo lepšie i keď za to asi mohol mierny alkoholizmus, ktorým som sa snažila vyčistiť si hlavu. Raz by som sa o týchto časoch aj mohla rozpísať. Možno to pomôže ľuďom ktorý si prechádzajú niečím podobným, dá im to nádej že sa to zlepší a mne sa aspoň uľaví. Nejakým zázrakom sa mi ale podarilo zmaturovať na jednotky a dvojky, pričom údajne vynikám v jazykoch- angličtina, nemčina. Namiesto toho aby som išla výšku zameranú na tieto jazyky som ale išla na pomaturitné štúdium fotografie na 2 roky. A neľutujem toho. Až na tejto škole som sa začala konečne venovať niečomu čo ma fakt baví. Už si ani nedokážem predstaviť že by som išla niečo študovať len preto že som z toho mala dobré známky a teoreticky to viem. Prakticky je moja nemčina na takej tej školskej úrovni a mám dojem že ju vôbec neovládam i keď mám papier na B1. Prvý ročník považujem za najlepší rok svojho života i keď sa na jeho konci zopár vecí pokazilo. Podarilo sa mi si vybudovať v Bratislave nejaké to zázemie a nájsť si ľudí na ktorých môžem vysieť. Otázku kam ale po pomaturitnom štúdiu som mala premyslenú, môj hlavný cieľ bola VŠVU. Teda aspoň som si to donedávna myslela. Potom ale k nám prišiel nový učiteľ ktorý mi úplne zmenil pohľad na fotografiu. Až vďaka jeho hodinám som si uvedomila ktorý smer ma vlastne fascinuje najviac a chcela by som sa mu teoreticky venovať.

Ísť na výšku len preto aby som nejakú mala je mi proti srsti a asi by som tam nevydržala. Tráviť dni nad hromadou učiva z ktorého by som väčšinu potrebovala iba na spravenie skúšky je v mojich očiach zbytočné mrhanie životom. A mať potom nejaké nezáživné zamestnanie niekde v kancelárií alebo sedieť celé dni nad prekladmi, tak to sa radšej zastrelím.

Skrátka, musím makať a keď to nevyjde a v 30tke zistím že som v beznádejnej situácií, tak si asi pustím žilou smrteľnú dávku háčka alebo iného svinstva. Toto bolo tak strašne optimistké, ha.

Kašlem na stres, nervy a všetko čo ma posledné mesiace ničilo. Budem sa tento rok vyvíjať pod dohľadom niekoho koho som za tak krátky čas už začala obdivovať. Uvidím kam ma to posunie. Budúci školský rok plánujem že pôjdem znovu na pomaturitné (buď grafika alebo film) aby som mala "krytý chrbát" kým sa budem pripravovať na prijímačky. Možno sa za ten rok celkovo zmení môj pohľad na svet a ja sa rozhodnem že bude lepšie ísť študovať niečo istejšie ako umenie. I keď momentálne má tá predstava desí.  Každopádne sa mi ale uľavilo. Zmizol všetok ten tlak ktorý ma v poslednej dobe sprevádzal a nútil myslieť na to že nie som dosť dobrá a nestíham. Bez výčitiek môžem najbližší víkend stráviť na Hangucone a o dva týždne v Prahe kvôli koncertu ONE OK ROCK. Čiže keď budem potom v spravách niečo o zjavení troch strašidiel v Prahe, tak som to ja a moje kamarátky. Budem sa plne sústrediť na záverečnú prácu na konci pomaturitného štúdia a popri tom rozbiehať projekty ktoré budú premyslené, a nie prvoplánové kvôli nejakému dátumu odovzdania. Učiť sa dejiny umenia a fotografie postupne aby som ich fakt ovládala. Sledovať filmy, chodiť po výstavách, čítať diela ktoré za niečo stoja a celkovo sa intelektuálne obohacovať a posúvať ďalej. V poslednom čase som voľné chvíle začala využívať aj na to, že sa znovu učím hrať na gitaru (mám za sebou 3 roky štúdia v krúžku vedenom učiteľom zo ZUŠky) a zvažujem že sa pokúsim zlepšiť si nemčinu nejakým samoštúdiom. A možno už bude dobre...