Premýšľam odkiaľ mám vlastne začať datovať svoje začiatky s fotografiou. Ak budem ako začiatok brať moment keď som dostala prvý fotoaparát tak hovorím o období keď som mala cca...10?
Znie to asi zvláštne aby 10-ročné dieťa malo vlastný fotoaparát ale bolo to tak. Pôvodne ho mama používala na fotenie tort, ktoré robila na objednávky no po jej smrti preň nejako nebolo využitie. Tak som ho začala "kradnúť" a po čase mi zostal na stálo. Fotiek z tohto obdobia nie je extrémne veľa, keďže mi už párkrát skapali pevné disky a tak. Ale pre predstavu ako som fotila v 10-tich kliknite tu. Zvieratká príbuzných zo všetkých možných uhlov, kamaráti a tak podobne. Podobná tématika mi zostala keď som konečne dostala mobil s lepším foťákom...predsa len ten môj podedený fotoaparát síce stál vo svojej dobe 12-tisíc ale 2,5Mpix bolo po rokoch na smiech. Pri hrabaní sa všetkými tými nekvalitnými fotkami z mobilu som našla aj nejaké z čias keď bola kamarátka "strašne goth" a ja jej fotografka. Rok 2009, pseudo-depresívne fotky fotené na školských záchodoch a k tomu sépiový efekt. To boli teda časy...

Rok kedy som dostala svoj druhý fotoaparát v živote pôvodne so zámienkou že s ním budem fotiť svoje mačiatko. Obyčajný point-and-shoot za cca 90 eur. V tom čase som sa už pár rokov pohybovala vo svete blogerov a časť z tých ktorých som sledovala sa venovali aj fotografií. Iste nejednalo sa o žiadnych profesionálov, valná väčšina z nich bola len o pár rokov staršia ale ako úplný neznalec som ich vtedy obdivovala.  Po čase som si zvykla mať fotoaparát neustále pri sebe a fotiť s ním veci ktoré otec nazýval blbosťami. A nejaký ten výber z tých blbostí dávať na svoj vtedajší blog. Fotografiu som vtedy ešte určite nevnímala nijako umelecky, stále to bola pre mňa v prvom rade zábava, niečo čo sa mi postupne stalo prirodzené ale ešte som u toho tak nepremýšľala.
Výber z tohto roku bol ťažký, keďže väčšinou som fotila fakt blbosti. Ten reproduktor je taká najlepšia ukážka. Nohy spolužiačok na rozlúčke so základnou školou, môj dedo, kocúr vďaka ktorému som ten fotoaparát vôbec dostala a asi prvé fotky ktoré som dávala na nejaký blog.

Druhá polovica roku 2012-  koniec roka 2014 boli pre mňa po psychickej stránke dosť drsné, mala som problémy s dosť ťažkou depresiou a celkovo som lietala v dosť veľkých problémoch. Asi aj preto som tak inklinovala k čiernobielej a fotila aj úplne bežné predmety. Fotografia bola jedna z vecí ktorá ma držala nad vodou a pomáhala mi aspoň na chvíľku myslieť na niečo iné. Vybrať týchto 6 bolo opäť ťažké, pretože stále bolo medzi nimi kopa blbostí- metla, detail gitary, čiernobiele hodiny a podobne. Mám rada otcov výraz na tej tretej fotke. Respektíve som naň zvyknutá a dobre som ho zachytila. Taký ten výraz keď vám vaše decko lezie na nervy a neviete čo s ním...
Niekde uprostred tohto roka som vymenila svoj jednoduchý fotoaparát za ďalší, tentokrát ultrazoom od Fujifilm.

Ešte k Vianociam 2014 som konečne dostala svoju vytúženú zrkadlovku. Nie som zástanca názora že na to aby boli fotky dobré, musí človek fotiť na zrkadlovku. To je prosím pekne poriadna blbosť. Ale aby človek pochopil technickú časť fotografie musí mať aparát ktorý mu umožňuje nastavovať si čas, clonu a ISO. To zatiaľ umožňujú len vyššie triedy fotoaparátov, či už zrkadlovky alebo systémy s výmennými objektívmi. Alebo tie najlepšie fotoaparáty na učenie techniky- analógové/filmové.
Prvá zrkadlovka ma tak konečne donútila sa učiť aj technickú stránku fotografie. Až teraz u mňa začalo to obdobie keď som začala vo veľkom nakupovať všetky tie technické publikácie od Martina Freemana. Vtipné je že do dnešného dňa som žiadnu neprelúskala celú. Už od začiatku ma tie technické reči nezaujímali, respektíve ten spôsob akým ich podával. Pochopiť základné technické pojmy mi pomohli skôr videá foto-vloggerov s názornými ukážkami. Čiže som stále fotila bez nejakého vzdelania, jednala som stále skôr intuitívne.

Rok 2016 som sa rozhodla rozdeliť na dve časti- pred nástupom na pomaturitné štúdium fotografie a prvý polrok na ňom. Prvé tri fotografie sú z výletu do Ríma, kam ma otec zobral aby som si po písomných maturitách oddýchla. V cudzej krajine a v prostredí kde sú ľudia na fotoaparáty zvyknutý som sa konečne odvážila fotiť ľudí na ulici, keďže som bola a stále som fascinovaná street fotografiou. Na veľa fotkách som mala samozrejme najčastejšiu tému žobrákov a bezdomovcov ktorých je v Ríme požehnane. Do tohto výberu som nakoniec ale vybrala tri úplne iné. Ľudí na nich som vtedy vnímala ako samostatné charaktery. Pouličný hudobník, muž ktorý si v osamote vychutnáva knihu a hipster ktorý pôsobí ako nejaký steampunkový vedec. Škoda len že moje kroky vo fotografií sa odvtedy uberali iným smerom a neskúšala som sa venovať street-u viacej.
Spodné fotografie sú ukážkou toho ako som sa začala učiť pracovať s úpravami v adobe lightroom. Iste rôzne nastavenia čiernobielej nie sú pri mne žiadna novinka ale posledný záber je úplná imitácia takého toho moderného, filtrového štýlu aký môžme pozorovať na instagrame. Celkovo bola moja tvorba v tomto čase zameraná na učenie sa s týmto programom.

Hneď prvá vec čo som na škole zistila bola, že neznášam fotenie architektúry. Doteraz si pamätám ako si učiteľ figúry za to zo mňa robil srandu, že o chvíľu určite zistím že nemám rada fotografiu celkovo. Hahaha. Môj problém s architektúrou je že mi príde na fotenie strašne jednoduchá a pritom ťažká zároveň. Tá budova stojí, nehýbe sa jediné čo si treba strážiť je uhoľ pohľadu a svetlo. Celok, rôzne pohľady, detail...a čo s tým ďalej? Obdivujem každého koho fotenie architektúry baví a vie ísť na to nejako originálne. Pre mňa je to jediný žáner fotografie ktorý ma vyslovene nebaví a prvé 3 mesiace na škole som si myslela že to vzdám. Potom nás jednoho dňa vypustili s povolením fotiť na trh a konečne som mala pocit, že nie som na škole úplne stratená.
Tri spodné fotografie sú z mojej prvej klauzúrnej práce na téma "Autoportrét." Snažila som sa vymyslieť čo najoriginálnejšie spracovanie aké som vtedy dokázala vymyslieť. A tak to celé skončilo tak, že som fotila svoj tieň na mne blízkych miestach. Už pri odovzdávaní mi to prišlo trápne, hoci vtedajšej komisií a učiteľke sa to páčilo. Teraz o rok a niečo neskôr sa cítim 100x trápnejšie ako vtedy..

V tomto roku u mňa nastal zlomový okamih- začala som fotiť na film. Druhý polrok štúdia to bolo primárne na farebný keďže som ešte netušila ako sa vyvoláva čiernobiely. Na film som fotila aj svoju druhú klauzuru s ktorou som síce vyhrala súťaž, ale keď sa na ňu spätne pozerám tak sa neskutočne hanbím. Už sa k tomu odmietam hlásiť.Začiatkom druhého ročníka k nám do školy zavítal nový učiteľ ktorý mi v mnohom otvoril oči. Vďaka nemu som si konečne uvedomila o čo vo fotografií vlastne ide. Prečo som sa pri tvorení tej predchádzajúcej práce cítila že mi na tom niečo nesedí. Ale o tom sa viacej rozpíšem o niečo nižšie.

Výber mojich najobľúbenejších fotografií ktoré zväčša vznikli ešte za prvý polrok používania kinofilmu. Jeden z dôvodov prečo som tak prepadla mokrému procesu sú farby.Iste keď sa človek pohrá s efektami v Lightroome tak by určite dokázal vytvoriť niečo podobné ale stále by to nebolo ono. Film zároveň ponúka pocit väčšieho kontaktu so samotnou fotografiou ako digitál. Hlavne keď sa jedná o vlastnoručne vyvolaný čiernobiely film. Všetky svoje čiernobiele filmy vyvolávam sama v komore a následne skenujem. Samozrejme už som o dva aj prišla, ale tak chyby sa stávajú. 

A máme to tu, súčasnosť. Som zmätená, stratená a pritom mám za sebou svoj najzaujímavejší projekt vôbec. Mojou záverečnou prácou je dokument o Cosplayeroch fotografovaný na kinofilm. ktorý sem nemôžem dať celý keďže za prvé nie je ešte odprezentovaný a za druhé sú v ňom hlavne portréty. A pri tých si nie som ešte tak úplne istá, či ich tu chcem zverejňovať. Členov rodiny a neznámych ľudí zo ulice nerátam. Vybrala som ale 4 fotografie ktoré hádam na ukážku nejakého toho posunu stačia.

Digitál som do nedávna skoro nechytila do rúk a nejako ma to začalo mrzieť. Tak som si prehodila manuálny objektív z filmovej zrkadlovky na tú digitálnu a pomaly si zvykám na to mať ju znovu pri sebe. Je to zvláštne, pri fotení na film sa dokážem dokonale sústrediť a myslieť a pri digitále si moja rozmaznaná myseľ až príliš často hovorí: "Však to potom premažem." Moje fotografie z neho preto nie sú tak dobré ako tie z kinofilmu. Neskutočne ma to štve ale som rada že som sa aspoň konečne dokopala dať to s digitálom znovu dohromady. A keďže od môjho rozhodnutia neprešiel ešte ani len mesiac, je tu len jedna fotografia.