Je zvláštne niečo znovu písať, hoci len článok na blog zahrabaný kdesi na internete s celkovou návštevnosťou 0 za týždeň. Popravde som sa tu na to už dávno vykašľala ale to nikoho neprekvapí.

Prečo sem teda leziem? Je to jednoduché- potrebujem sa zachrániť. Celý posledný polrok som len skákala z jedného zlého stavu do druhého a nejako som v celom tom procese stratila samú seba.

Zo zrkadla sa na mňa díva cudzí človek, mám pocit že moje slová za mňa hovorí niekto úplne iný a už ani neviem kedy naposledy som sa cítila že som to ja. Klamem všetkým okolo mňa k nikomu nedokážem byť úprimná a už rozhodne nie k sebe. Alebo sa tak aspoň cítim.

Bojím sa. Neskutočne sa bojím že do toho zase spadnem, že si začnem naschvál ničiť život len aby som mohla trpieť a trestať sa za svoju existenciu. A potom mi dôjde že to už dávno robím. Že to robím už roky len teraz sa to zase zhoršilo a ja si to začínam všímať.

Čoraz častejšie mám pocit že som plná čiernej tekutiny ktorá ma postupne zabíja, ale lejem ju do seba ja sama. Desí ma to. Hlavne preto že presne takto som sa cítila v období, kedy chýbalo len málo k tomu aby som to celé ukončila.

Aby som to celé zhrnula nejak viac konkrétne. Za posledný polrok som sa vďaka zlému psychickému stavu úspešne vyžrala na skoro rovnú stovku. Stratila som všetku radosť z akejkoľvek tvorby a to som na umeleckej.  Prestala som cítiť akékoľvek pocity, iba sa raz za čas kompletne zrútim a na druhý deň je to zase len prázdno. Necítim nadšenie z tvorby necítim vôbec chuť na nejaké obsesie a len prežívam zo dňa na deň. K tomu trpím v mekáči a absolútne netuším čo so svojou budúcnosťou.

I pretend as though I never noticed it from the beginning

The reason I lived a life of repression

Is not because I wanted to live comfortably

Spring, like a dream

Because of the fear of losing someone

Before I knew it

I was deceiving myself with lies like them

Mám neskutočne rada tento text. Práve vďaka Ranunculus som sa nakoniec rozhodla konečne niečo napísať. Uvedomila som si, že som si celý čas len odopierala veci ktoré chcem robiť a celkovo v sebe potlačovala svoju vlastnú prirodzenosť. Odopierala som si šťastie zo strachu že tým prídem o svoje vysnívané budúce ja, ktorého sa ale nikdy nedočkám, pretože jeho obraz je príliš mimo toho čo dokážem dosiahnúť.
Tak som si teda kreatívne narazila hubu. Jedinú možnosť vidím v tom vrátiť sa o pár krokov dozadu. Zistiť kým som vlastne bola, uvedomiť si kto som teraz a kým chcem byť. Zbaviť sa tej čiernej tekutiny ktorá ma neustále dusí.
A tu prichádza do hry písanie. Niečo čo mi bolo odmalička prirodzené a čo môj mozog vyhodnotil ako "v dnešnej dobe je to len stratený čas a ten potrebuješ na dôležitejšie veci."
Lenže mne to neskutočne chýba, mám pocit ako keby časť zo mňa nebola kompletná a hlavne, moje myšlienky lietajú všade-možne a mne sa nepáči že v nich nemám poriadok.
Počas robenia na portfóliu som sa v myšlienkách vrátila ku koreňom a uvedomila som si, prečo som vlastne začala kresliť. Pretože som chcela ilustrovať svoje príbehy, ktoré v dnešnej dobe už písať nedokážem. Respektíve sa o to ani nepokúšam. V hlave mám mŕtvo, nežijú tam žiadne charaktery ako kedysi. Ale to trvá už roky.
Došla som k záveru že akákoľvek forma písania bude pre mňa v tomto stave prospešná. Ale zároveň som príliš zvyknutá na nejaký ten pocit "produktivity" než aby som to dokázala písať len tak do wordu. A tak som sa rozhodla sa sem vrátiť, pričom je mi úprimne jedno koľko ľudí sa k tým mojim výplodom dostane. Môj mozog ktorý neustále vrieska "MUSÍŠ BYŤ PRODUKTÍVNA ZA KAŽDÚ CENU" bohato uspokojí keď napíšem niečo čo má hlavu a pätu, a kliknem na Publikovať.
Dobrá správa je že, kým som toto dopísala tak som dostala asi päť ďalších nápadov na články ktoré chcem napísať, ha.