Doma sa moje kreatívne pokusy stretávali s "Prečo si to spravila takto?" "Ten psík vyzerá ako keby strčil chvost do zásuvky" "Pekné ale teraz sa choď učiť." Skrátka, bola som obyčajný čmáral a všetci moju budúcnosť videli skôr s Dr. pred menom. Ja sama som sa postupne naučila si zo svojich kresieb robiť srandu.  Zamerala som sa radšej na vymýšľanie príbehov a eventuálne aj samotné písanie, keďže to bolo niečo čo mi išlo prirodzene. Tiež som sa začala postupne venovať fotografií o ktorej som písala  tu.

Práve písanie sa ale nakoniec stalo hlavným dôvodom prečo som sa v sedmičke rozhodla, že sa naučím kresliť. Chcela som ilustrovať svoje príbehy, kresliť blbiny so svojimi postavami a dávať to na svoj vtedajší blog. A tak som si ako každé 13-ročné otaku decko kúpila všetky tie Naučte sa kresliť Manga knihy. Ktoré mi samozrejme boli tak na dve veci, ale aspoň som si prešla tou klasickou pseudo-manga fázou ktorá trvala tuším tri roky.

Keď v devine prišlo to veľké „A čo teraz“ absolútne som netušila kam mám ísť. Ticho som ale závidela každému kto bol na umeleckej alebo sa tam chystal. Keď sa na to spätne pozerám, je jasné že skôr ako o umenie samotné mi vtedy išlo o tú estetiku ktorá sa so študentami umeleckých škôl viazala. Farebné vlasy, piercingy, alternatívne oblečenie a hlboké myšlienky o tom že život je sviňa. Dnes už našťastie viem, že je to väčšinou len banda neskutočných pózerov a tí naozaj talentovaný vyzerajú často najnormálnejšie. Na umeleckú som ale vtedy rozhodne nebola dosť dobrá. Z fotky by som možno prešla ale z kresby určite nie. A keďže mi doma vsugerovali že som „neskutočne múdra a na odbornej škole by ma bola škoda“ skončila som teda na gymnáziu. Zároveň som si ale vydupala aj zápis na výtvarný odbor do ZUŠky. Chcela som sa stoj čo stoj naučiť decentne kresliť.

Gymnázium bolo pre mňa neskutočným utrpením. Nechcem tu zbytočne odbiehať od témy tak to zhrniem: "Dva roky mi išlo o život a dva roky som sa z toho spamätávala" Práve fotografia spolu s kreslením boli to čo ma udržiavalo pri zmysloch. S písaním to bolo vtedy ako na horskej dráhe a celkovo bolo viac v úzadí.
A tak som sa v maturitnom ročníku rozhodla že naschvál pokašlem prijímačky na jazyky, len aby ma rodina pustila na pomaturitné štúdium fotografie. Bolo to rebelské, bláznivé ale zároveň to vtedy bolo správne. 

Prvý ročník bol neskutočne magický a hlavne to bola úžasná zmena oproti gymnáziu. Bavil ma každý jeden predmet a prvýkrát v živote som sa do školy tešila. Jednoducho som sa konečne cítila šťastná.  Samozrejme že nemohlo byť všetko krásne ružové. Väčšina mojej triedy boli totiž to ľudia ktorý už umeleckú študovali a len si robili nadstavbu. Na figurálnom kreslení som sa tak cítila ako idiot ktorý si len platí drahú školu ale v skutočnosti na ňu nemá. Snažila som sa kresliť čo najviac aj vo svojom voľnom čase, no stále som bola pozadu. Potom začali vtipy typu „Neboj sa, väčšina fotografov aj tak nevie kresliť“ ktoré sa mi postupne vryli pod kožu. A tak som sa rozhodla zamerať hlavne na fotografiu, ktorá bola môj hlavný odbor. Musím uznať že som za tie dva roky spravila vo fotografií naozaj obrovský pokrok. Našla som si viac-menej svoj štýl, umiestnila som sa v niekoľkých súťažiach a získala podporu od človeka ktorého som naozaj uznávala.

V priebehu minulého roka som ale zistila že na umeleckú vysokú ešte stále nemám a musím sa ešte zlepšiť. Zároveň som to ale nechcela vzdať a ísť na "obyčajnú" školu. A tak som sa rozhodla zostať ešte o jeden rok dlhšie s tým, že ak sa nikam nedostanem tak to balím.V máji som teda úspešne  ukončila štúdium fotografie a hneď v zápätí podpísala prihlášku na grafický dizajn. Svoju budúcnosť som si vtedy predstavovala tak, že budem študovať umeleckú fotografiu ale možno si budem privyrábať komerčnou grafikou, ak sa mi podarí vypracovať. Ha. Ono už vtedy som tušila že s tou fotografiou bude asi problém. Keď ide človek na vysokú umeleckú, mal by si sa snažiť dostať do ateliéru človeka ktorého tvorba mu sedí. A to je ten problém. Mne totiž to súčasná fotografia na školách nesedí. 

A tak sme sa dopracovali k tomuto ročníku, a s ním aj k môjmu úpadku. S fotografiou to nakoniec dopadlo tak že ju už nechcem ísť študovať na vysokej. Nechcela som ale svoj sen o umeleckej vysokej vzdať a tak som sa rozhodla dať si prihlášku na grafický dizajn.
Absolvovala som prípravný kurz za ktorým nasledoval mesiac kedy som vpodstate nič nespravila. Už vtedy som mohla tušiť že je niečo zle. Nakoniec som sa ale nejako spamätala a celý december spolu s polovicou januára som venovala prácam. A svojmu sebazničeniu. 
Väčšinu času som  prežívala len na káve, energeťákoch a cukru. Občas som si kúpila nejaký ten šalát aby sa nepovedalo, ale faktom je že som svoje zdravie vyhodila z okna. Na školské práce som kašľala už úplne.
Hlavne posledné dva týždne pred odovzdaním boli neskutočné. Stalo sa pre mňa bežným že som bola hore do siedmej rána, na dve hoďky si zdriemla a potom išla normálne do školy. Môj rekord za toto obdobie bol 38 hodín bez spánku. To všetko ale nakoniec vyšlo nazmar, pretože som si nezaplatila dostatočne veľa konzultácií a nepchala sa do zadku tým správnym ľuďom. Úprimne, bola by som radšej keby to zostalo len pri obyčajnom "Nebola som dosť dobrá" ale bohužiaľ som zistila aká bola pravda.

Skoro dva mesiace som sa teda nútila do prác z ktorých sa mi väčšinu ani nechcelo robiť. Snažila som sa to robiť po svojom, byť optimistická a tak podobne ale potom som si uvedomila že ja ani neviem čo je vlastne to "po svojom." Jednoducho som si uvedomila že tvorba sa pre mňa stala  povinnosťou. 
Na fotoaparát som nesiahla ani nepamätám a môj posledný kinofilm nestál za nič. Neustále ma prenasleduje to že som vraj dobrá a všetci odo mňa očakávajú dobré výsledky. A tak zo strachu že všetkých sklamem nefotím, respektíve som prišla o chuť fotiť.
Nemám v sebe už žiadnu chuť robiť vo voľnom čase grafiku a každý jeden pokus o kresbu končí v koši. A vlastne som si uvedomila ako ma to všetko už nenapĺňa. Nič čo vytvorím v sebe nemá kúsok zo mňa tak ako kedysi.

Každá jedna umelecká škola už má po prijímačkách a ja sa tak musím rozhodnúť čo bude ďalej.
Nakoniec som sa rozhodla že už úplne kašlem na akúkoľvek umeleckú školu. Mám dosť nútenia sa do niečoho čo ma kedysi bavilo, pocitu že aj tak som pozadu za všetkými ostatnými. A úprimne, mohla by som to skúšať ďalšie tri roky a aj tak by som sa asi nedostala. Rozhodla som sa skúsiť teda svoju pôvodnú cestu. Na gymnáziu som svoje nadanie na jazyky považovala za samozrejmosť a nie za niečo v čom vynikám. Až teraz po rokoch si uvedomujem ako neskutočne zbožňujem učenie sa cudzích slov, ako sa neustále snažím spomínať na nemčinu keďže s angličtinou som v kontakte furt.
Že mi v živote chýba písané slovo a preto sa nutne potrebujem vrátiť aj k písaniu a čítaniu. Preto som sa rozhodla že si budem opäť dávať prihlášky na jazyky, konkrétne sa chcem zamerať na japončinu.

Ľutujem toho že som zabila tri roky života štúdium niečoho "z čoho aj tak nič nebolo?" Samozrejme že nie. Viem že raz sa k tomu určite vrátim. Možno tento ročník nakoniec dokončím s ohromným zlepšením a nejakými úžasnými projektami. Faktom ale je že potrebujem nejakú pevnú pôdu pod nohami. A zmenu prostredia, preto sa nečudujte ak sa takto o rok ozvem z úplne iného mesta.